-
          „Niet radosti zo života bez zúfalstva z neho.“ A.Camus

-
          literatúra osamotenia človeka – priepasti medzi ľuďmi

II.
                   Smery

a)
       Existencializmus (po 1945) – Jean-Paul Sartre, Albert Camus

-
          existentia – bytie, jestvovanie

-
          o ľudskej existencii a existenciálnych skúsenostiach – vlastné zážitky, nálady, pocity, psychologické reakcie ľudskej existencie na svet – subjektivita a individualizmus

-
          jedinec si musí zvoliť svoju vlastnú cestu bez pomoci všeobecných objektívnych noriem – skúmanie zmyslu života a sloboda voľby

-
          absurdita života – život nemá zmysel, veď speje k smrti – hraničné situácie

-
          city a pudy – pesimizmus, smútok, beznádej a dezilúzia, zbytočnosť bezperspektívnosť, ničota, úzkosť

-
          Nihilizmus - vedomé odmietanie všetkých pozitívnych cieľov, budúcnosti

-
          Ničota – bezvýznamnosť, stav nebytia, prázdnoty

-
          hlavné postavy nemajú finančné problémy, a predsa si nemôžu nájsť v spoločnosti miesto – iracionálnosť

-
          ateistický (popiera Boha a prehlasuje plnú moc jedinca nad sebou samým) a náboženský (Boh je niečo, čo tu je a určuje všetko – celú existenciu)

b)
       Slovenská medzivojnová próza – sociálno-psychologický realizmus (1918 -1945) – J.C.Hronský

-
          vychádza z realistického pohľadu, ale na prvom mieste je duša a psychika človeka

-
          všímajú si obyčajných ľudí v dedinskom prostredí- ukáže sa ich mravná hodnota

-
          sociálna tematika – vplyv expresionizmu a lyriky

c)
        Poetizmus (medzi sv. vojnami) – J.Wolker

-
          vzniklo z avantgardy Devětsil

-
          poetické stvárňovanie skutočnosti – snaha zbaviť sa ideológie

-
          nerieši spoločenské problémy – zdôraznenie pohľadu na život radostnými očami

-
          využívajú Fantáziu, Sen, exotické témy, imagináciu = obrazotvornosť

-
          básnik má byť akrobatom a žonglérom so slovami – písanie nemá byť zamestnaním – musí ísť zvnútra

                    i.        Životopis a tvorba

-
          pochádza z buržoáznej rodiny; záujem o literatúru už od detstva

-
          zaujímajú ho filozofi ako Heidegger, Hegel; nastavuje zrkadlo dobe

-
          píše zbierky poviedok Múr, knihy Hnus, Nevoľnosť, filozofické spisy Bytie a ničota, Existencializmus je humanizmus, eseje a úvahy, divadelné hry Muchy, Nepochovaní mŕtvi, Diabol a pánboh

-
          1964 – neprijal Nobelovu cenu

                  ii.        Dielo

a)
       Múr

-
          V spoločnej cele sa stretnú traja ľudia odsúdení na smrť. Čakajú na smrť spolu a však i tak sami. Každý sa vyrovnáva s týmto faktom sám. Pozoruje ich pritom belgický lekár. Ráno zastrelia dvoch z nich, Juana a Toma. Pablo Ibbieta je predvolaný k výsluchu, kde za záchranu života musí prezradiť svojho veliteľa. Nemá ho rád, avšak i tak nezradí a len tak povie, že je na cintoríne. Pabla však prepustia a ráno zistí, že on sa skutočne na cintoríne schovával.

-
          analýza života -odpovede na otázky „Kto som?“, „Načo som tu?“, „Aký zmysel má ľudský život?“

-
          na začiatku sa všetci traja vnímajú ako ľudia, ktorým už ostáva len jedna noc života – je im ľúto za životom

-
          rôzne vysporiadanie s otázkou smrti

-
          Tom: zabúda rozprávaním – odvádza pozornosť, snaží sa „zahovoriť smrť“; reaguje fyzicky – pomočí sa

-
          Juan: narieka nad strateným životom, apatický voči ostatným, vidí len krivdu, rozľútostený- >sebaľútosť

-
          Pablo Ibbieta je existencialista- skúma spoluväzňov – nechce byť s nimi, lebo mu svojou úbohosťou a žiaľom pripomínajú smrť; on chce ostať „čistý“ – nechce nariekať, ale prijať smrť takú aká je

-
          strata ceny života – ostatní sú menej – „sú odporní vo svojej úbohosti“

-
          vplyv trestu smrti na psychiku ľudí – Juan

-
          absurdita – Pablo vyzradí miesto, kde revolucionár iste nie je, ale on sa tam skrýval – Pabla oslobodia

b)
       Herostrátos

-
          Paul Hilbert je úradníček, ktorý neznáša ľudí. Opovrhuje nimi a nerád sa s nimi stretáva. Je až natoľko zhnusený, že si kúpi zbraň a rozhodne sa urobiť niečo veľké podľa vzoru Herostráta, ktorý zapálil v antike chrám, aby sa zapísal do dejín. Chce zabiť a potom spáchať samovraždu. Avšak nakoniec len postrelí človeka a nie je schopný zabiť ani len seba. Vzdá sa.

-
          hovorí o slobode rozhodnutia sa – previazaná na následky, o ktorých neuvažoval

-
          nebol schopný zabiť sa – obavy a strach – ľahšia alternatíva slobody voľby

                iii.        Vzťah k téze

a)
       Múr

-
          Pablo Ibbieta – existencialistický hrdina – sám v spoločnosti ostatných

-
          spočiatku sympatizuje s ostatnými, potom sa mu zhnusia – pohŕda nimi – cíti smrť inak a taktiež ju inak prijíma

-
          „len ostať čistý“ – nevie so spoluväzňami súcitiť, preto nimi opovrhuje – hnusia sa mu ich výlevy ľútosti

-
          premieta si predošlý život – všetko bolo zbytočné – nič nemalo cenu, dokonca ani milá, revolúcia, priatelia – v tesnej blízkosti smrti človek vidí všetko v inom svetle a začína chápať; „nechtěl jsem umřít jako zvíře, chtěl jsem pochopit!“

-
          sám – chce byť sám – volí si vlastnú záchranu – odmieta strach a príjme smrť – je jedno kedy príde, pretože na čase nezáleží – všetko je zbytočné (!); „Když jsme stratili iluzi věčnosti, je úplně stejné čekat několik hodin nebo několik let. Už mi po jisté stránce na ničem nezáleželo.“

-
          úzkosť, ktorá ho sprevádza ho núti vybrať si slobodne – volí si smrť – (zákl. existencializmu)

-
          svojou tvrdohlavosťou sa odcudzil iným – vedome si stavia múr, ktorý ho delí od ostatných

-
          hnusí sa mu Concha, jeho milá, hnusia sa mu ostatný „úbožiaci“, hnusí sa mu i vlastné telo

-
          MÚR – hmotný, deliaci väzňov od slobody; ten, ktorý bráni v ústupe dozadu pred popravou (môžu cúvať, ale len po hranicu medzi životom a smrťou); nehmotný – vedome stavaný medzi väzňami; ten medzi živými a mŕtvymi (doktor a väzni)

b)
       Herostrátos

-
          Paul Hilbert:„Ľudí musí vidieť človek zhora“ -stráni sa ich, pohŕda nimi, nenávidí ich, cíti voči nim hnus

-
          dobrovoľne sa odcudzil – tiež si postavil neprekonateľný múr

-
          zvolená samota – ľudí považuje za nepriateľov ->vyšinutosť – kúpi si revolver a v ňom cíti istotu

-
          vyhrotí sa to tým, že chce zavraždiť niekoľkých ľudí, a potom seba

-
          v osudnom dni prichádza k zisteniu „prečo mám zabíjať všetkých tých ľudí, ktorí sú už mŕtvi?“ – pochybuje o sebe i o ľuďoch – je ovládaný citmi a pudmi

-
          medzi ľuďmi sa dusí – neznáša ich

-
          sexuálny styk sa mu zdá nečistý, pri podávaní rúk si ponecháva rukavice

-
          Herostrátos – sláva za odsúdeniahodný čin – vzor – morálna zvrátenosť

                    i.        Životopis a tvorba

-
      z robotníckej triedy – člen komunistickej strany- neskôr antikomunista

-
      protipól Sartra – myšlienkový rozchod

-
      1957 – Nobelova cena – zomrel pri autohavárii

-
      dráma Caligula, esej Mýtus o Syzifovi – aj syzifovské úsilie môže byť úspešné, filozofické spisy, eseje, Cudzinec, Človek, ktorý sa búri

-
      charakter tvorby: absurdita, revolta, exil

-
      protest proti všetkému, čo človeka ničí a čo je absurdné

                  ii.        Dielo

a)Mýtus o Syzifovi

-
          „Búrim sa, teda som…“ - napriek absurdite a namáhavosti života, treba zaň bojovať

-
          východisko nie je ani v smrti, ani v samovražde, ani v Bohovi, ale v revolte

-
          analýza človeka, vracajúceho sa po balvan dole

-
          človek si uvedomuje absurditu: „Absurdita má len dovtedy zmysel, pokiaľ sa s ňou nezmierime.“

-
          revolta – ľudský skutok, čin, pomoc – prejav slobodného človeka, ktorý však nevrcholí v dokonalom pocite šťastia ->jediným šťastím je pochopenie absurdity

b)Mor

-
          V mestečku Oran, kde žijú znudený a zabehaný ľudia, začnú kapať krysy. Je ich nekonečne veľa, ale ľudia tomu neprikladajú význam. Potom však vypukne morová nákaza aj medzi ľuďmi – Oran sa izoluje od zbytku sveta karanténou. Až teraz sa ukáže niekoľko typov ľudí, ktorí buď chcú újsť za každú cenu, snažia sa pomáhať zo všetkých síl, alebo dokonca sa z moru tešia. Mor je nakoniec zažehnaný a ľudia sa tešia. Hlavný hrdina, dr.Rieux, ktorý po celý čas pomáhal iným vyslovuje obavy, že mor sa ešte vráti.

-
      rôzne typy postáv podľa smerov

-
      „fiktívna kronika“

-
      poukazuje na to dobré v ľuďoch – „V ľuďoch je viac vecí hodných obdivu ako pohŕdania“ – určitá solidarita, symbióza, spolupráca – boj, revolta – spájanie ľudí v najťažšej situácii

                iii.        Vzťah k téze

-
      mor – to je zlo a akákoľvek obrana je márna. Bolo, je a bude – symbol zla (pýcha, fašizmus, nevšímavosť…)

-
          každý nosíme vnútorný mor v sebe – nikto nie je imúnny – pokrivenie charakterov

-
          Cottard: sebeckosť a neľudskosť – teší sa z moru – kolaborant smrti – jediný, komu mor vyhovuje

-
          je sám a sám aj ostať chce – vyčlenený zo spoločnosti

-
          naberá istotu – verí, že jeho mor nezastihne – čierny obchod, hýrenie a hazard…

-
          nedokáže a ani nechce sa zaradiť medzi ľudí – stavia si herostrátovský múr

-
          pri ústupe moru stráca istotu, zatvorí sa doma, izoluje sa

-
          vo všetkých ľuďoch videl udavačov, a preto staval múr

-
          kňaz Paneloux: zaslepenec – brzdí rozvoj a robí ho konzervatívnym

-
          odovzdáva sa osudu – Božiemu trestu, ale vyčleňuje sa: „Vy ste si to zaslúžili, vás stretlo nešťastie.“

-
          vnútorný mor – slepá viera, ktorá neumožňovala meniť veci – fanatickosť – odmieta pomáhať

-
          až pri smrti malého chlapca zistí, že musí pomáhať =>zmena, i keď stále verí na Boží osud

-
          novinár Rambert: nedobrovoľne uväznený v Orane – snaží sa újsť, lebo „tam nepatrí“ – dvojnásobný cudzinec

-
          nezaujíma ho, čo s deje – je individualista – nezaujíma ho „nezmyselné hrdinstvo“ doktora Rieuxa

-
          všetko, čo robili, bolo pre neho nezmyselné – prečo sa nestarali o seba?

-
          zistí však, že i Rieux má manželku v cudzine a pritom bojuje za ľudské životy – už nie je sám

-
          „Človek sa má predsa-len hanbiť, ak má byť šťastný sám“ – zanechá úteky a tiež pomáha

-
          doktor Rieux: aktívny humanizmus; neváha zapojiť sa do boja proti chorobe =>absurdnosť: bojuje a nevie ako

-
          „Mne záleží na tom, byť človekom“ – syzifovská revolta – bojuje za ľudí a ani nepozná liek

-
          ako lekár ma pocit, že zlyháva a cíti sa nepotrebný, bezmocný -nerezignuje však „Privyknúť si na zúfalstvo je horšie než zúfalstvo samo!“

-
          paradoxne, keď všetkým pomáhal, ostal sám – zomrela mu manželka i priateľ Tarrou

-
          on je autorom tejto kroniky – aby sa ľudia poučili a už nikdy neboli ľahostajný

-
          Tarrou: nikto o ňom nič nevie – zdôverí sa až doktorovi, keď vypukne mor

-
          pacifista – zarytý odporca trestu smrti – jeho otec bol sudca a veľakrát odsúdil ľudí

-
          bojuje proti vnútornému moru – tvrdí, že každý ho má v sebe (nechce ubližovať ľuďom)

-
          uvedomuje si, že aj v mene spravodlivosti sa produkuje zlo – bludný kruh

-
          dobrovoľný exil zo sveta zabíjania – bojom proti smrti vlastne spôsobujeme smrť – absurdná situácia

-
          aký mám dôvod žiť a ako mám žiť? – uvedomenie si absurdity života, avšak nerezignovať – revolta

izolácia, osamotenosť uzavretého mesta – i symbol fašizmu (

                    i.        Životopis a tvorba

-
      učiteľ; tajomník MS, pomohol vybudovať Neografiu

-
      organizoval delegácie na miesta vysťahovaných Slovákov v Amerike

-
      40te roky – zatknutý za vlastizradu, ale angažoval sa len kultúrne, nie politicky – hrozil mu trest smrti

-
      1945 – zo strachu pred opakovaním udalostí emigroval do Argentíny – založenie Zahraničnej MS

-
      dedinská tematika – realistické poviedky

-
          zbierky poviedok Podpolianske rozprávky, Tomčíkovci, Sedem sŕdc – už charakteristické svojím pohľadom, ktorý bol naplno rozvedený v jeho románoch

-
          vychádza z realizmu, ale obohacuje ho o lyrické prvky

-
          romány Jozef Mak, Chlieb – otázka chleba – obživy, Pisár Gráč – najväčší tvorivý experiment

-
     detská literatúra: Smelý zajko v Afrike, Budkáčik a Dubkáčik, Sokoliar Tomáš

                  ii.        Jozef Mak

-
      „metaforický obraz slovenského ľudu a biedy“

-
      narodil sa ako nemanželský syn. Sama matka ho zo strachu pred hanbou nechcela. Mala už staršieho syna, Jána. Žijú spolu, ale Jano stále osočuje Joža – vzťah škrípe. Pre pokoj v dome mama pošle Joža na prácu na salaš. Medzitým im vyhorí dom. Presťahujú sa do Meľošovie – krstný rodičia. Jožo sa zaľúbi do Maruše Meľošovej. Rozhodne sa postaviť si dom. Odíde do hôr na prácu. Tu stretne skutočného otca Gregora Biaľoša, ale toho v hore zabije strom. Odchádza na vojnu. Keď sa vráti krstná je mŕtva a Jano sa oženil s Marušou. Jožo si vezme Julu Petriskovú. Bývajú všetci v jednom dome. Maruša je z Joža nešťastná – veľa pije až sa utopí. Jožovi sa narodí dieťa. Odchádza na robotu a aj Jano záhadne zmizne. Keď sa Jožo vráti, narodí sa mu druhý syn a až vtedy pochopí, že Julu miluje a jeho rodina je to jediné, čo sa oplatí ľúbiť. Jula však umiera.

                iii.        Vzťah k téze

-
      Jožo dostal do vienka „nemé ústa a ukrižované ruky“ – predznamenanie osudu

-
      „nemé ústa“ – neschopnosť komunikácie s okolím – izolovanosť, pokora, neschopnosť vyjadriť nesúhlas

-
      avšak má bohatý vnútorný citový život

-
      „ukrižované ruky“ – ťažký údel „človeka- milión“ (symbolika mena – jeden z milióna- mak), tvrdá práca a strasti

-
      opustený rodinou, pred problémami poslaný do hory – je stále preč od ľudí

-
      Jožo je odsúdený na samotu – nie je to jeho vinou – je neschopný komunikácie, a tak nevie vyjadriť svoje city

-
      pasívny – nechá osud plynúť a nebúri sa „Jožko, ty si ako tráva, vyrastieš hockde a za robotu budú ťa mať radi všade.“ – vzbura – keď si vezme mrzáčku Julu, postavil dom, odišiel zo salaša kvôli nízkej pláci

-
      nedáva najavo svoje city – introvert – stroskotanie vzťahu s Julou, i keď ju má rád

-
      Jula – nezomiera na fyzickú chorobu, ale na nedostatok lásky: „S múrmi sa netreba boriť, ale s duchom.“

-
      Jožo -matka Makovka: hanbí sa zaňho, je nešťastná, že prišiel, stará sa o neho; ona ho posiela na salaš – chce ho uchrániť pred nezhodami s Janom; Jožo ju vidí ako voskovú Pannu Máriu a bojí sa jej, neskôr je pre neho symbolom utrpenia, údelu, ktorému sa nemôže vzoprieť; ich vzťah chladne -priepasť sa prehlbuje – ona umiera

-
      Jožo – Jano: pre Jana bol bremeno a preto sa často bili; ten však bol pre neho vzorom a Jožo považoval bitku za prejav lásky – s dospievaním nastáva odcudzenie a mení sa na strach; Jano sa ukáže ako egoista – nedokáže sa postarať o matku, berie Jožovi milú, je lenivý a býva v jeho dome

-
      Jožo – Maruša: ich vzťah založený na láske – s ňou hovoril najviac, kvôli nej stavia dom; keď sa vráti, je zmenená fyzicky i psychicky – je tupá, ľahostajná, bezcitná, hluchá; Jožo začína mať z nej strach – je agresívna a on sa nevie vzoprieť; ich vzťah pokračuje aj po jeho ženbe – Marušinou smrťou sa mu uľaví -vedel, že jeho žena trpela, ale nedokázal sa inak vymaniť

-
      Jožo – Jula: berie si ju, i keď ju dedina odpísala; cítil k nej akúsi ľútosť; od začiatku mu však vadí jej prílišná pokora – ona nechá zo sebou robiť čokoľvek, považuje sa za podnož, Veľmi trpí, lebo vie o vzťahu jej muža. Jožo nedokáže pred ňou prejaviť ani len radosť zo syna – je nešťastná – srdce jej kamenie; po druhom pôrode sa Jožovi zdá, že opeknieva, je čistá – konečne zisťuje, čo pre neho znamená – ona mu odpustí a umiera

      i.        Životopis a tvorba

-
      „Básník jenž miloval svět a pro spravedlnost jeho šel se bít.“

-
      pochádza z bohatej rodiny; skoro začína písať

-
      ochorel však na TBC a zomrel, keď mal 24 rokov

-
      zbierka Svatý Kopeček – spomienky na detstvo, zbierka Těžká hodina – vyjadruje lásku k veciam i ľuďom; sociálne balady, v ktorých nadviazal na Erbena a Nerudu – hľadá príčiny zla a verí v lásku

    ii.        Dielo – básne

a)
       báseň Těžká hodina

-
        bojí sa toho, čo ho v živote čaká – chce sa stať „chlapom“, chce zmeniť svet, chce niečo lepšie

-
        chce dospieť – uvedomuje si, že život to nie je len zábava a krásne veci – má strach a obavy

b)
       báseň Balada o nenarozeném dítěti

-
        príbeh mladých ľudí čakajúcich dieťatko, ale rozhodnú sa dať si ho vziať, pretože sa boja, že príde do sveta biedy

-
        ťažké rozhodovanie – nádej tu však je, ale láska je poznačená krutým realizmom, biedou

-
        kvôli biede ľudia nemôžu mať deti – problém interrupcie – sklamanie vo vzťahu dvoch ľudí „Já nejsem žena, jó, já jsem hrob!“

-
        verí, že napriek biede, ľudia privedú deti na svet

-
        kontrast: silná láska dvoch ľudí: „Láska je žena a muž, láska je chleba a núž.“

c)
        báseň Nemocný

-
        vonku všetko žije, ale choroba bráni žiť s ľuďmi za oknom – odlučuje ho

-
        veľmi túži byť zdravý – chce odísť

-
        nech pozrie kamkoľvek, všade je choroba a s ňou smrť

-
        život odchádza: „Ó, tího choroby…je tebou obklopen a v sobě strašne sám!“

d)
       báseň U rőentgenu

-
        r. odkrýva taje duše a tela ako šifrovaný dopis

-
        určuje, či sa niekto narodil pre šťastie, alebo pre bolesť

-
        ťažký život chudáka – zničené pľúca, zdravie =>nie je ten šťastný – musí zomrieť

-
        chce deti, manželku, rodinu – chce milovať – jeho srdce však nesie už en smrť – nedokáže to

-
        nešťastie a nenávisť človeka bez budúcnosti – smútok a strach – žiadne ilúzie a žiadna nádej

 iii.
        Vzťah k téze

-
      Wolker veľmi mladý ochorel na tuberkulózu, čo ho odsúdilo na neustálu izoláciu v sanatóriách a liečebňach

-
      fyzicky labilný – nestretával sa s ľuďmi – nemohol

-
      prvotná veselá poézia sa mení na poéziu s motívom neodvratnej smrti – sprevádza ho stále

-
      TBC ho obrala o všetko

-
      strata nádeje – uvedomuje si hlboké problémy medzi ľuďmi